Žigmund Moes (IV.) sa narodil 10. júna 1614 v Kežmarku a umrel v 2. polovici 17. storočia v Kežmarku.
Bol to legendárny kežmarský richtár, počas ktorého vyvrcholili v r. 1646 – 1651 boje medzi hradným panstvom rodiny Tököli a mestom Kežmarok. R. 1646 mal zemský snem za prítomnosti panovníka riešiť vzťah mesta voči hradu. Hoci kežmarských vyslancov pozvali na snem, čím sa fakticky uznalo ich postavenie ako občanov slobodného kráľovského mesta, z ťaženia vyšiel víťazne Tököli. Jeho vyslanci tvrdili, že Kežmarok nikdy nebol slobodným kráľovským mestom, ba nikdy nemal žiadne privilégiá. Zástupcovia mesta nemohli vyvrátiť nepravdivosť týchto tvrdení, lebo listiny o privilégiách nedoručili včas na snem – niekto ich úmyselne zadržal na ceste.
Kežmarok odpovedal takto: r. 1647 si mešťania vytvorili zvláštny meštiansky spolok, ktorý si dal za úlohu oslobodiť mesto od zemepanskej nadvlády. Bez vedomia zemepána si zvolili Žigmunda Moesa za vlastného richtára, mešťania odmietli kupovať zemepánovo víno a pracovať zadarmo v hrade, v ktorom sa stále niečo prestavovalo. Keďže Tököliovci v tom čase nemali v hrade žiadnu vojenskú posádku, obmedzili sa len na písomný protest a v marci povolali žoldnierov z Oravského hradu (Štefan I. mal manželku z rodiny Turzo, ktorá vlastnila tento hrad). Pustili vojakov rabovať do mesta, kde spôsobili škodu za 20 000 zlatých. Hradný pán zhodil nového richtára, vymenoval svojho vlastného, ba dosadil aj svojich senátorov. Tí na čele s richtárom museli prijať potupnú dohodu a uznať Tököliovcov za svojich zemepánov. Hoci dohodu podpísali, mešťania sa postavili proti dohode.
Zemský snem bol v r. 1648 a 1649 znova ochotný rokovať o spore mesto Kežmarok – hrad. Moes viedol zástupcov mesta na snem, na rokovania s palatínom i panovníkom. Tököli vtedy požiadal panovníka, aby mu predal za 25 000 zlatých svoje korunné právo na Kežmarok – mesto by sa defi nitívne stalo majetkom hradného pána a navždy by bolo po všetkých sporoch. Avšak to isté urobilo mesto Kežmarok. Vyslanci najprv ponúkli panovníkovi 40 000 a potom ešte 160 000 zlatých za opätovné udelenie privilégia slobodného kráľovského mesta. Ponúkaná suma 25 000 od Tököliho a 200 000 od mesta Kežmarok bol predsa len rozdiel, a tak sa panovník v júli 1649 defi nitívne priklonil na stranu Kežmarku. Konečná zmluva medzi mestom a hradom bola podpísaná vo Viedni 22. apríla 1651 a nazvala sa Viedenskou zmluvou. R. 1655 bol Kežmarok znova vyhlásený za slobodné kráľovské mesto.
Žigmund Moes i potom vykonával funkciu senátora, zástupcu richtára i richtára (richtárom bol v r. 1647, 1648 – 1652, 1657 – 1658, 1672 – 1675). Bol posledným evanjelickým richtárom pred nástupom protireformácie – 28. júla 1675 bol z úradu odstránený.
Literatúra:
BARÁTHOVÁ, Nora: História kežmarského hradu. Kežmarok 2004.
BARÁTHOVÁ, Nora: Vzťah rodiny Tököliovcov k mestu Kežmarok. In: Spiš 5, Košice: Východoslovenské vydavateľstvo 1985, s. 53 – 68.
GENERSICH, Christian: Merkwürdigkeiten der Königlichen Freystadt Késmark I. – II. Košice – Levoča 1804.