Sorting by

×

Najstaršie kežmarské cintoríny sa nachádzali pri kostoloch. Za najstarší sa považuje Kostol sv. Michala z osady pôvodného slovanského obyvateľstva, ktorý pochádza z 11. – 12. storočia. Jeho základy boli odkryté r. 1987 na Svätomichalskom vrchu nad dnešnou železničnou stanicou.

Pri značne zdevastovaných základoch kostola i neskôr postavenej veže, ktoré zničila stavba železničnej trate (1889), sa našiel cintorín. Kvôli nedostatku financií sa odkryté miesto zasypalo. Iba jeden veľký náhrobný kameň sa dostal do kežmarského múzea.

Z 13. stor. pochádzajú najstaršie časti dodnes existujúceho Kostola sv. Kríža, ktorý sa tiež s priľahlou osadou považuje za slovanský (ešte v 16. stor. toto územie nazývali Windischgrund). Aj tento kostol obkolesoval cintorín. Pri výkopových prácach sa našlo mnoho kostí.

Z druhej polovice 13. stor. pochádzajú základy Kostola sv. Alžbety (odkryté boli r. 1964 na nádvorí dnešného hradu), ktorý si vystavili saskí kolonisti, prichádzajúci na vyľudnený Spiš po vpáde Tatárov (1241 – 1242). Pri Kostole sv. Alžbety sa odkryl cintorín so stovkami hrobov. Kým základy kostola a priľahlých budov sa zakonzervovali, cintorín bol zasypaný.

Spomínané cintoríny kryje zem. Cintorín pri Kostole sv. Alžbety zanikol spolu so sakrálnou stavbou v 15. stor. pri stavbe hradu. Kostol sv. Michala bol zo strategických dôvodov zbúraný po vpáde a následnom odchode husitov r. 1433, no okolo neho sa cintorín používal stáročia aj naďalej. Pochovávali sa doňho ľudia katolíckej a po prijatí reformácie Dr. Luthera po r. 1530 aj obyvatelia evanjelickej viery. Ešte r. 1753 sa pochovávalo aj pri Kostole sv. Kríža.

V polovici septembra 1673 – v časoch protireformácie – boli evanjelikom odňaté kostoly i školy a vyšiel zákaz pochovávať ich do mestského cintorína na Svätomichalskom vrchu a ku Kostolu sv. Kríža. Evanjelici svojich mŕtvych museli pochovávať mimo mestských hradieb – tak vznikol za vstupnou mestskou Kušnierskou bránou pravdepodobne v r. 1673 – 1674 dnešný historický cintorín.

  1. 1783 vyšiel definitívny zákaz pochovávania na Svätomichalskom vrchu. R. 1803 došlo k prvému rozšíreniu cintorína za Kušnierskou bránou a odvtedy sa doň začali pochovávať obyvatelia rôzneho vierovyznania. Zaviedol sa taký zvyk, že napravo od vchodu sa pochovávali evanjelici a naľavo katolíci. Po r. 1945 sa však tento úzus prestal dodržiavať. Cintorín sa viackrát rozširoval, naposledy v r. 1867 – 1868, keď sa upravil jeho vstup na spôsob neskorogotického priečelia s veľkou vstupnou bránou. Vstup projektoval a realizoval kežmarský architekt Viktor Lazary. Rozloha cintorína sa zväčšila na takmer 3 hektáre.

Cintorín i mnohé historické hroby sú zapísané v zozname pamiatok východného Slovenska, ale, žiaľ, viaceré z nich už  neexistujú. Devastácia sa začala po II. svetovej vojne a odchode, resp. odsune nemeckého obyvateľstva. V priebehu desaťročí sa stratili hroby rodín Mauksch, Binder, Lindtner, Schwarz, Hönsch (kovový náhrobok – umelecké dielo so sochou vzkrieseného Krista sa našťastie dostal do kežmarského múzea), Zvarínyi, Farkas, Hefty, Kredatusz, Szartory, Spiner atď.

Počas niekoľkých dní októbra 1982 boli odcudzené kovové erby z hrobov Daniela Cornidesa, Dr. Gregora Tátrayho a Rajmunda Drasenovicha. Viaceré mramorové pomníky sa použili pre nové hroby. Bez stopy zmizli aj staré kovové kríže, náhrobky, sošky anjelov atď. Do viacerých starých opustených náhrobných miest sa „nasťahovali“ noví užívatelia – pokiaľ sa zachovali aj pôvodné mená a nápisy, zdá sa toto riešenie ako jediné, ktoré môže zachrániť historické hroby. Niektorí noví majitelia však surovo zbrúsili staré mená a napísali namiesto nich svoje.

V 90. rokoch 20. stor. sa o hroby viacerých významných činiteľov a hlavne profesorov lýcea starali žiaci kežmarských škôl. Po r. 2000 sa začali niektoré historické hroby opravovať, a to zásluhou nemeckej nadácie Messerschmidt a Karpatskonemeckej mládeže na Slovensku IKEJA-KDJ, ktorá opravovala hroby v júli 2004. Akciu financoval už nebohý čestný občan Kežmarku Oskar Marczy a projekt podporilo aj Ministerstvo vnútra Spolkovej republiky Nemecko.

Najstarší zachovaný pieskovcový náhrobok patrí kežmarskému obchodníkovi a remeselníkovi ihlárovi Žigmundovi Reinischovi, ktorý umrel 16. februára 1691. Kameň je uložený v malom domčeku neďaleko domu smútku. Hrobka Kraya, Lányho a Toperczera – popravených predstaviteľov Kežmarku cisárskymi vojskami z r. 1709 – patrí k najstarším častiam cintorína. Postavená je na spôsob klasickej kaplnky, v ktorej sú umiestnené dva pôvodné kamenné epitafy Kraya a Lányho. Tretí už neexistuje. Náhrobky by si zaslúžili opravu, pretože sa rozpadajú, len na to financií niet. Hrobka je novšieho pôvodu z 19. storočia.

Mnohé hrobové miesta pri plotoch zdobia reliéfy – výjavy z Biblie (napr. hrobku rodiny Witényi (pôvodne Witchen), pochovaný je tu aj kežmarský evanjelický farár Alexander Kowarik, jeden z mála nositeľov Záslužného kríža I. triedy, ktorý mu r. 1992 udelil nemecký prezident za zásluhy na udržiavaní nemeckého kultúrneho dedičstva na Slovensku. Plastické erby nad hrobkami má rodina Goldberger, Sponer, Szontagh, Stentzel, Szent-Iványi a Pongrácz atď. Umelecky hodnotné sú, resp. boli (bohužiaľ) napr. náhrobky rodiny Wein, Kazimír, Prepeliczay, Scholcz, busta prof. Miškoviča od akademického sochára Ludwika Korkoša atď.

Z osobností Európy a Spiša odpočíva na kežmarskom cintoríne Dr. Vojtech Alexander – zakladateľ röntgenológie v Uhorsku, jeho dielo je vyhlásené za národnú kultúrnu pamiatku; Gustáv Adolf Weisz – predseda Spolku Spišiakov v USA, rodina Wein – zakladatelia textilného veľkopriemyslu na Spiši, ich tovar sa vyvážal do Ameriky i Ázie, Ján Ferenčík – pápežský prelát, Anton Döller – zakladateľ Karpatského spolku, prvého svojho druhu v Uhorsku a ôsmeho na svete, atď.

Dúfajme, že o hroboch týchto velikánov nebudeme v blízkej budúcnosti hovoriť už len v minulom čase. Našťastie v Kežmarku je aj novší cintorín z posledných desaťročí 20. storočia a zatiaľ je v ňom ešte dosť miesta. Otázka však znie – dokedy?

Nora Baráthová