Alexander Šaul Gassner sa narodil 18. februára 1921 v Kežmarku a dátum jeho smrti nám nie je známy.

Narodil sa ako najstarší v rodine učiteľa židovského náboženstva Izáka. Bývali v dome na Trojmostovej ulici č. 11 (dnes Ulica Dr. Alexandra), kde je teraz výstavná sieň kežmarského múzea. Po štúdiách nastúpil ako účtovník u fi rmy E. Mrozek – maliarstvo a natieračstvo v Kežmarku. Bol veľmi šikovný a spoľahlivý, tak mu po vydaní neslávneho Židovského kódexu fi rma vybavila ešte v apríli 1942 tzv. žltú legitimáciu pre „hospodársky dôležitého Žida“.

Jeho dve mladšie sestry Matilda a Antónia pred prvými deportáciami utiekli, ale chytili ich pri Modre a v ďalšom transporte ich odvliekli do koncentračných táborov spolu s tisíckami iných Židov – podobne ako aj celú jeho rodinu. Už 29. 5. 1942 písali z Okresného úradu v Kežmarku na ministerstvo vnútra, že navrhujú zrušiť jeho výnimku (spolu s ďalšími 30 Židmi) a nahradiť ich 21 inými. V júni 1942 ale Šaul ešte raz dostal z ministerstva hospodárstva ďalšiu výnimku z deportácií, ktorú 11. 7. 1942 potvrdil okresný úrad. Ale v roku 1944 už stratili platnosť všetky výnimky, a tak najprv ušiel do Maďarska, kde ho však spolu s jeho sestrou chytili a internovali. Jeho šéfk a bola veľmi rázna Nemka, a tak mu do tábora priniesla peniaze, aby mohol podplatiť stráže a ujsť. Kvôli sestre však ostal, ale po prevoze do Osvienčimu ju už nevidel. Pre svoju šikovnosť a znalosť nemčiny sa tam dostal do kancelárie a podarilo sa mu prežiť vyše roka až do konca vojny – ako jedinému z rodiny. Keď to zistil, odišiel doštudovať do Londýna a po čase do Paríža, kde sa 20. 2. 1948 oženil s René, rodenou Engelman zo Strážok. Spolu sa rozhodli pre aliju – presídlenie do práve vzniknutého štátu Izrael. Roku 1949 sa usadili v Rechovote neďaleko Tel Avivu, kde začal pracovať na oddelení výskumu umelých hmôt v práve založenom Weizmannovom vedeckom inštitúte.

Počas svojho dlhoročného pôsobenia dosiahol mnohé vynikajúce výsledky: bolo mu udelených okolo 30 patentov vo vyše 10 krajinách sveta. Medzi ne patrí napríklad dodnes používaný „samoprepisovací“ papier známy z kópií dokladov (ako náhrada čierneho „kopiráku“) alebo faxovací papier (1959), „balenie“ ovocia a zeleniny na dlhšiu prepravu do emulzie z voskových pár (1962), polyetylénové fólie na rýchlenie zeleniny v poľnohospodárstve (1978). Iné vynálezy síce neboli patentované, ale sú napriek tomu veľmi významné – napr. kapilárne zavlažovacie hadice, ktoré vidno všade v Izraeli v suchších oblastiach pri stromoch a kríkoch; intravaskulárne tubulusy (tenké hadičky na spevnenie ciev); umelé kĺby prstov rúk a pod. Najpozoruhodnejšia však bola jeho spoluúčasť pri výrobe prvého izraelského počítača WEIZAC v rokoch 1954 – 1955, keď sa skupine nadšených vedcov Weizmanovho inštitútu podarilo postaviť unikátny počítač, ktorý bol prvý na celom Strednom východe a v poradí šiesty na svete. Jeho podielom bola výroba umelých pamäťových médií. Pri 50. výročí jeho postavenia – 5. 12. 2006 – mu bola udelená čestná medaila IEEE (prvá celosvetová profesionálna asociácia pre rozvoj a technológiu).

Pre cintorín v izraelskom Cholone neďaleko Tel Avivu navrhol pamätník obetiam holokaustu z Kežmarku a okolia.

Aj vo vysokom veku má výbornú pamäť, keď po vyše 50 rokoch znovu navštívil Kežmarok, spamäti nakreslil plán mesta s ulicami a menami väčšiny židovských rodín, ktoré tu bývali pred II. svetovou vojnou. Doteraz hovorí a píše veľmi dobre po slovensky. Na jeho podnet sa v Kežmarku rozbehol veľký projekt evidencie bývalých židovských spoluobčanov – mapovanie všetkých náhrobkov židovských cintorínov na Spiši, prepis matrík a podobne.

Má tri deti: Júdu (Yehuda), Izáka (Yitzchak) a dcéru Šoši.

Literatúra:

Osobné svedectvo Šaula Gassnera. ŠA Levoča. Židovské matriky narodených.

http://gassner.co.il/shaul-renee/ http://www.ieee.org/web/aboutus/history_center/ weizac.html