Viktor Emanuel Bruckner sa narodil 27. júl 1877 v Oberschützen v Rakúsku a zomrel 6. apríla 1962 v Budapešti v Maďarsku.
Narodil sa v rakúskom mestečku Oberschützen v kraji Burgenland ako siedmy z 10 detí v rodine veľmi zbožného obuvníka Johanna Georga Brucknera. Ten pod vplyvom tamojšieho evanjelického farára (Gottlieb August Wimmer) vychovával svoje deti k praktickej dôvere v Božiu pomoc a obetavej službe blížnym. Viedol si denník, ktorý prednedávnom objavila na pôjde ich domu pani Edith Schedl a roku 2005 ho vydala tlačou. Z tejto knihy pochádza väčšina našich údajov.
Syn Viktor chodil na gymnázium v rodnom mestečku, potom prišiel do 5. a 6. triedy do Kežmarku, kde jeho dvaja bratia Karol a Otto vyučovali. Maturoval v Šoproni a r. 1896 odišiel na univerzitu do Budapešti, ktorú skončil roku 1900. Neskôr študoval aj v Štrasburgu a Paríži. Potom ako domáci učiteľ pôsobil jeden rok u baróna Prónaya. 1. októbra 1902 odišiel do Prešova, ďalší školský rok do Spišskej Novej Vsi ako prof. dejín a latinčiny.
Roku 1904 si v Budapešti urobil doktorát filozofie a 23. marca 1906 urobil svoje pedagogické skúšky. 15. júna 1906 sa oženil s dcérou farára a seniora z Nagygerezsd v Maďarsku, Gizelou Farkašovou, ktorá sa neskôr stala úspešnou autorkou kníh. Rodina bývala v Spišskej Novej Vsi a mali tri deti. Viktor Bruckner vyučoval od r. 1910 na evanjelickom kolégiu – právnickej akadémii v Prešove a r. 1914 na univerzite v Debrecíne.
Po I. svetovej vojne právnickú akadémiu z Prešova presťahovali do Miškovca (Miskolc) v Maďarsku. Preto sa tam odsťahovala aj ich rodina a Viktora onedlho (1. 9. 1920) povolali na tamojšiu univerzitu, kde pôsobil až do roku 1947. Od roku 1923 do 1945 bol dekanom tamojšej právnickej fakulty. Roku 1926 sa Viktor stal dopisujúcim členom maďarskej Akadémie vied a neskôr aj viacerých ďalších vedeckých inštitúcií a medzi vojnami sa aktívne 51 zúčastňoval vedeckého života v Maďarsku. Od roku 1941 prednášal aj na univerzite v Szegede.
Venoval sa dejinám kultúry a práva, etnografi i, spracoval množstvo historického materiálu vo veľmi širokom spektre, ktoré dokladal bohatými prameňmi. Sústredil sa najmä na dejiny evanjelickej cirkvi v Hornom Uhorsku a dejiny Spiša. Vytvoril rozsiahle dielo o reformácii a protireformácii v tejto oblasti. Bol dopisovateľom mnohých novín a časopisov. Po maďarsky a nemecky napísal viacero historických prác týkajúcich sa nášho mesta, napr.: o hradnej kaplnke: A (késmárki) várkápolna… (Spišská Nová Ves 1906); o pamiatkach: Késmárk … műemlékei (Prešov 1908); o cechoch: A Késmárki céhek jog- és müvelödéstörténeti jelentösége okirattárral (Miškovec 1941); o kežmarských martýroch: Kray Jakab a késmárki vértanú, közléti szereplése és diplomáciai működése (Budapešť 1927); s bratom Karolom vydali r. 1912 sprievodcu po Kežmarku po maďarsky a nemecky Késmárki kalauz a Késmárker Führer. Venoval sa aj dejinám Spiša, napr. obdobiu reformácie a protireformácie: A reformáció és ellenreformáció története a Szepességen I. (Budapešť 1922); o streleckých cechoch: A szepesmegyei lövészcéhek élete (Levoča 1911) atď. Spolu so synmi svojich starších „kežmarských“ bratov Karola (Karolom a Viktorom) a Otta (Zoltánom) absolvoval vo Vysokých Tatrách viacero výstupov a hrebeňoviek aj v zime.
Dlhé roky bol generálnym tajomníkom Maďarského karpatského spolku a založil jeho lyžiarsku sekciu – na popularizáciu tohto športu. Spolupracoval pri objavovaní Tatier a zostavil základné zásady dobrovoľnej záchrannej horskej služby. Po II. svetovej vojne im bola zoštátnená vila, plná starožitností a kníh (ktoré si kúpili predovšetkým z manželkiných príjmov z kníh).
Literatúra:
BRUCKNER, Johann Georg: Was ist des Menschen Leben? Viedeň, Lex Liszt, Edith Schedl 2005, s. 85, 87, 122, 124 – 125.
RAINER, Rudolf, P. SDS – ULREICH, Eduard: Karpatendeutsches Biographisches Lexikon, Stuttgart 1988, s. 49. SBS I. Martin: Matica slovenská 1986, s. 329.
Zo spomienok vnučky Marty Breuss z Viedne.