Jakub Kray sa narodil 24. apríla 1661 v Bardejove a zomrel 16. decembra 1709 v Kežmarku. Jakub Kray pôsobil na úrade hlavného notára mesta. Počas pôsobenia riešil spory o majetky s hradnými pánmi.
Rod Jakuba Kraya pochádzal z Moravy, kde bol Jakubov starý otec evanjelickým kňazom . Kvôli náboženskému prenasledovaniu odišiel do Uhorska. Jeho syn Pavol sa stal taktiež farárom a usadil sa v Bardejove, kde si založil rodinu. Rodina Kray dostala zemiansky erb v roku 1662. Jakub Kray vyštudoval právo. V roku1685 ho na úrad hlavného notára povolalo mesto Kežmarok.
Hoci Kežmarok mal oddávna práva slobodného kráľovského mesta, vyše dve storočia bol pod nadvládou zemepanských rodín, ktoré sídlili v hrade, postavenom priamo na území mesta. Hoci mesto sa spod nadvlády hradu vykúpilo ešte v roku 1651, stále pokračovali spory o majetky, a to bolo treba vyriešiť. To sa stalo úlohou Kraya, ktorý sa svojich povinností úspešne zhostil. V roku 1686 sa zosobášil s mladou vdovou Máriou Roxerovou. Po stáročia prežila v Kežmarku legenda, ktorá hovorí, že o túto krásnu ženu mal záujem aj kežmarský mešťan Martin Dcvay.
V rokoch 1704 -1707 bol Kray kežmarským richtárom . Práve v tom čase prebiehalo povstanie uhorskej šľachty proti cisárovi pod vedením Františka Rákócziho II. V októbri 1703 povstalecké vojská obkľúčili Kežmarok a mesto sa im vzdalo bez boja. Kray bol jedným z mestských vyjednávačov. Podarilo sa mu presadiť, aby povstalecké kurucké vojsko nesiahlo na majetky mesta.
Ba dokonca Kray šiel od Rákócziho a jeho najvyššieho veliteľa Mikuláša Bercsényiho vybaviť pre mesto ochranný list, čo bola veľká trúfalosť. Najvyšší predstavitelia povstalcov si ho dobre všimli a už v roku 1705 ho požiadali o spoluprácu. Kray sa stal obchodným vyslancom Rákócziho v Gdansku, jednal s Francúzskom , Ruskom, Holandskom i Pruskom o finančnej, vojenskej a obchodnej pomoci a napokon ju sám aj zabezpečoval. Kray sa vrátil z Gdanska domov, aby pomáhal riadiť obranu mesta proti cisárskym . Dňa 12. decembra 1709 začal rozhodujúci útok cisárskych vôjsk proti Kežmarku.
Nepriateľovi sa podarilo prelomiť mestské múry a podpáliť mesto. Porážka bola neodvratná. Do mesta vstúpili cisárske vojská a poľný maršal Heister. Ako prvé vyhnali z Kežmarku evanjelických kňazov a učiteľov a viacerých predstaviteľov mesta dali do väzenia. Žiaľ, aj v Kežmarku boli prívrženci cisára. Medzi nich patril Martin Dévay, ktorého maršal vymenoval za nového richtára. Traduje sa, že aj jeho pričinením cisársky súd odsúdil na trest smrti sťatím troch popredných mešťanov: Kraya, Lányho a Toperczera. Márne viacerí šľachtici prosili o život odsúdených – Heister bol neoblomný. Iba jedna vec mohla odsúdených zachrániť pred smrťou – prestup na katolícku vieru. To však všetci traja odsúdení odmietli. Poprava sa konala 16. decembra 1709. Bezhlavé telá ostali na popravisku, ktoré sa dodnes volá Krvavé pole. Po pár dňoch boli zahrabané v záhrade rodiny Krayovej a potom len tak pochované za múrmi cintorína, bez obradov – v tom čase mesto evanjelických kňazov nemohlo mať. Hrobka nad náhrobnými kameňmi bola postavená v priebehu 19. storočia.
V krypte, označenej troma menami a dátumom 16. december 1709, sa nachádzajú dva zvetrané náhrobné kamene s erbami a dnes už dosť nečitateľnými latinskými textami. Jeden kameň patrí Jakubovi Krayovi, druhý Martinovi Lánymu. Kameň Šebastiána Toperczera sa do súčasnosti nezachoval a nebol znám y už ani koncom 19. stor. Krypta s kameňmi je mimo cintorínskej čiary, čo signalizuje násilnú smrť. Kray, Lány a Topeczer neumreli prirodzenou smrťou – boli popravení ako zločinci, hoci sa ničím neprevinili – iba stáli na strane povstaleckých vôjsk uhorského šľachtica Františka Rákócziho II.
Zdroj: Osobnosti dejín Kežmarku. Historický cintorín, str. 52.-55.